Piesne Sionské

Zvelebuje duch môj Hospodina; On veselým ma, šťastným učinil; keď objala ma pustá cudzina, blažene domov sprovodil. Už nie tak, jak po mnohý iný rok, stojím bez svetla tu a len na zmar, ako bych musel Jeho ku mne krok pritiahnúť, Jeho ku mne tvár. Pre bránou jeho nechcem viacej stáť, obzerať s bázňou, s žialom seba sám a dumať, kde - ach - ozdôb napred vziať, a či dosť dily v sebe mám. Nechajte srdce, ktoré plakalo smútkom nad hriechom svojím, vlažnosťou, keď Priateľa si ticho objalo, jasať detinnou radosťou. Od hlavy k nohám zastiera ma jas prekrásny, sňahobielych Jeho šiat. V ne sa zaviniem; ó a taký čas snadno strasť žiaľu zabúdať. A bárs biedny len - ach - a maly som, On tak preskvúci, to nás nedelí. Ja Jemu patrím, On zas hriešnikom náleží celý, ach, celý!