Postoj!
Postoj, bratu, postoj!
Kam sa tak ponáhľaš?
kam tá cesta vedie,
po ktorej pospiechaš?
Dovedie ťa ona ta,
kde Pán Bôh tróni,
kde kol Neho
žijú svätých mili ony?
Postoj, bratu, postoj!
Široká je cesta,
zavedie ďaleko,
do strašného miesta.
Zlaté pavučiny
priepasť prikrývajú,
ani sa nenazdáš,
kde ťa zamotajú.
Hriešna rozkoš sveta
život tvoj ukráti,
zahynulé zdravie,
pokoj sa nevráti.
Uzreš, to, čo sa ti
najkrajším pozdalo,
že je samá márnosť,
a že ťa klamalo.
K Svojemu obrazu
Bôh človek stvoril,
nesmrteľnou dušou,
rozumom obdaril,
prevelikou láskou,
tak ho zamiloval,
že, to čo mal najdrahšie,
to mu obetoval.
Zomrel na Golgate,
Syn Boží jediný,
aby tvoje zmazal,
bratu hriešny, viny,
aby ťa naučil,
jak máš Bohu slúžiť,
že by si tu v šťastí,
tam v sláve mohol žiť.
Ach, a ty utekáš
od Pána milého
do kaluži hriecha,
do bahna strašného?
Oj, navráť sa, navráť!
dnes je čas milosti,
Pán Ježiš ťa volá,
z reťazí vyprostí.
Ak Ho neposlúchneš,
k Nemu sa nevrátiš,
zmrháš život časný
a dušu zatratíš!
Stvorený pre radosť
v nebesiach vysoko,
zakončíš v útrapách
hlboko, hlboko . . .