210. Tvoja to vec je, ó Kriste!
melódia: J. Haydn
text: V. 1-2 S. Preiswerk, V. 3 F Zaremba (prel. M. Royová)
Tvoja to vec je, ó Kriste, pri ktorej smieme stáť.
Ona nezhynie, to isté, nám netreba sa báť.
No prv než mohlo zrno zrieť, muselo v tmách zami mrieť.
Slniečko i svet zanechať, a docela sa seba vzdať.
v smrti sa vzdať, na vždy seba vzdať.
Tys' šiel, ó, Jezu, k nebesiam cez utrpenie, kríž;
a každého, kto verí, sám tak vedieš Bohu blíž.
Nuž i nám na tom podiel daj, smieť utrpenia vkročiť raj.
Cez Tvojej smrti bránu raz i s vecou Svojou v svetla jas -
ach - uveď nás, nocou veď v svetlo nás.
Tak, jako to zrnko, mrel si raz, okúsil hrobu žiaľ.
Prameňu žitia, obživ zas svet, ktorý Bôh Ti dal!
Do krajín poslov vyšli skôr, nech ohlasuje veľký sbor
Tvojeho mena sladkosť tam. V tú službu dovoľ vnísť i nám,
v boj, v službu tam, ach dovoľ vstúpiť nám.