Už sú piesne dospievané...
Jednotlivé hlasy:
Všecko tělo, jako tráva,
jako tráva, tráva,
a všeliká sláva, sláva člověka
jako květ trávy;
usvadla tráva, usvadla tráva,
a kvet její spadl!
Ale slovo Páně, ale slovo, Páně
zústava na věky, na věky!
Všetci:
Už sú piesne dospievané,
pohár dopitý.
A v sluch zaznel smrti
rozkaz náhly, určitý.
Darmo teraz Boha prosiť,
milosti už neni tam;
smrť volá a duša musí preč!
Ach, ale kam?
Zmizla rozkoš, zakončila
vábna zábava.
Stydnú údy; niet pomoci,
rozchod nastáva.
Tíchne srdce zanorené
až do konca v svete mam;
a tá duša oklamaná
pôjde, ale kam?
Ach, rodina, kamaráti,
ruky podajte,
v tie hlbiny strašné, tmavé
padnúť nadajte!
zrkadlí sa v sklennom zraku;
no nikto to nezrie tam.
V tom priletí smrť, a duša
ide; ale kam?
Vôkol tela bezduchého
vládne plač a žiaľ.
Veď uhynul mladý život;
kto by neplakal?
Ruky lásky vijú vence,
zdobia nimi rakev tam.
Oj, a duša oklamaná
letí, ale kam?
Letí, letí v ríšu tmavú,
prázdnu života,
kde radosti niet, ni krásy,
iba pustota.
Čomu srdce v svete žilo,
to zostalo navždy tam.
A tá duša oklamaná
prišla ale kam...?
Pred ňou more bez prievozu,
večnosti to prúd,
a na druhom brehu čaká
Kristus, Jeho súd.
V čo dúfala, čomu žila,
vidí, že bol samý klam.
Ó, jak rada skryla by sa,
ušla, ale kam...?
Už rozkoše klamný pohár,
už je dopitý.
Z úst Sudcových výrok zneje
večný, určitý:
Ja ťa neznám, choď; bo diel tvoj
v temnostiach je navždy tam!
A čo duša? V zúfalosti
letí ...ale kam...?