Mne už nepostačí.
Mne už nepostačí čarokrásny svet,
pravej velikosti nemôžem v ňom zrieť;
všetkom, čo podáva (rozkoš, blaho sláva),
už pre ducha môjho šťastia niet;
už pre ducha môjho šťastia niet.
Ja len nebe hľadám, jeho výšiny,
zdroj mieru a svetla. domov jediný
pre dušu, čo prišla raz tam z nekonečna,
zaodiata v rúcho neviny.
Ach, dnes ho už, hľa, má blatom zkalené,
postriebrené krýdla, ťarchou zlomené,
nevládzu ju povzniesť, ponad priepasť preniesť ...
a domova brány zavrené!
Čo môže jej podať šírošíry svet,
keď v ňom utratila nevinnosti kvet?
Kde len klam ju čaká a neresť storaká,
kde pomoci nikde neni zrieť?
Preto cestu hľadám k zdroju milosti,
ta, ta za Bäránkom, plným ľútosti.
Tam chcem volať, prosiť, slzou kríž mu rosiť -
On si dušu drahú vyprostí.
Svätej Jeho krvi kvapka jediná
stačí, by prišlo zpäť dobro, nevina;
rúcho bude biele, krýdla zrastú cele,
dcéru si uvíta otčina.
No tak, Pane, k Tebe s túžbou zalietam,
pokorne Ti žiadosť svoju predkladám:
Zažni, čo svet zhasil, zachráň, čo si spasil!
Verím, čakám, s vďakou prijímam!